Veľmi by ma potešilo niečo typu: „Lenočka, prajem ti šťastného Valentína. Je mi tak veľmi ľúto, že sa dnes nemôžem pozerať do tvojich hlbokých mandľových očí.“ V tom by sa otvorili dvere a v nich by stál ON! Vysoký, šarmantný brunet!... lenže teraz... ktorý?
V tom zapípal mobil. Na displeji zažiarila žltá obáločka s nápisom 1 správa prijatá. Andy! To bude určite Andy! Tak predsa nezabudol! A ja hlúpa som si myslela, že ten si na mňa spomenie tak najskôr pri univerzitnej prednáške o páde komunizmu. Už to bude...aaa...otvárame...hmmm...čítame...Čože? Tak toto som teda naozaj nečakala...“Ahoj Lenka, šťastného Valentína! Svojím spôsobom ťa veľmi ľúbim aj napriek omrvinkám v mojej izbe J Lucka.“
...Fajn. Deň ako každý iný. Blonďavá spolubývajúca mi už opäť raz vypisuje esemesky z vedľajšej izby. Posmutnela som... Vonku sa zmráka, cez malé otvory v záclone prenikajú na svetlo sveta terakotové tehly z okolitých domov. Konáre sú stále holé a spona na mojej záclone ešte stále pokazená.
V tom ktosi zaklopal. Nastalo ticho. „Chvíľočku!“ zahlásim dôležito a roztržito odkopávam zošity a šatstvo pod posteľ... Tak, ešte jeden pohľad do zrkadla, prehodím si vlasy, tak... idem... vlastne, chce to ešte rúž. Naliehavé klopanie sa stupňuje. Srdce mi bije o stošesť. Sadám si na posteľ... Prekrižujem nohy...vlastne, nie...ako ma to učili...Lenka, preboha! No tak si už spomeň! Ako sedí dáma... V hlave sa mi vynára lekcia slušného správania od mojej starej mamy... dámy majú nohy vždy pekne spolu, aj keď majú nohavice! Pekne našikmo, presne tak. Bubnovanie na dverách naberá na intenzite. „Ďalej!“ vykríknem a opäť nastane hrobové ticho. Moje búšiace srdce počuť snáď až k susedom...Počujem kľučku...Pomaly sa otáča v smere hodinových ručičiek a dvere sa otvárajú. „Ako vyzerám?“ napadne mi. Privriem oči a našpúlim pery. Dvere sa otvorili... a v nich stál....ON... Matúš vo vyťahaných teplákoch a v tričku s nápisom Dopravný podnik mesta Košice... Poškrabal sa na svojej zadnici, začervenal sa a rozpačito vyhlásil: „Došiel nám plyn!“ Rýchlo som sa postavila. Rumenec z mojej tváre sa odrážal na bielych stenách mojej izby.... „Ešte niečo?! Nervózne sa pohojdávam z nohy na nohu. „Nie, tak ja prídem inokedy!“ Vytiahol si padajúce nohavice a už ho nebolo.
Rýchlo som priskočila k dverám a rázne ich privrela... Tak to bol teda zážitok! O romantike si dnes tak akurát môžem čítať v skutočných príbehoch z Báječnej ženy. Ukladám sa na posteľ a nežne sa túlim k svojej perine. V tom mi na hlavu padol obraz Benátok, ktorý som nešikovne prilepila na stenu minulý týždeň... Musela som sa pousmiať. V hlave som počula jeho hlas: „ Hmmm...Benátky...to je moje obľúbené miesto...“
„ Veru, tam som bola..“ hrdo odpovedám. „Páčilo sa ti?“ zvedavo sa vypytuje... „Ale, áno, páčilo...len...len...“ „Len čo?“ napäto ma prerušuje... „Len, je tam veľa tých, no... tých vtákov!“ Všetci navôkol stíchli a zvedavo sa na mňa zahľadeli. On sa nenechal vyrušiť, len sa pousmial a spýtal sa: „Myslíš holuby?“ Chvíľu som gúľala očami, no ani za svet som si nevedela spomenúť ako sa povie holub po anglicky... „No, to bude asi ono! Zachichúňala som sa a dúfala, že na tento nevydarený dialóg čím skôr zabudneme.
Chýba mi... Zablikal mobil. Správa... No, to bude určite Eliška, že večer nepríde. Vôbec by ma to neprekvapilo. Aaale...Andy, tak predsa. Žeby to bol naozaj gentleman? „Vieš čo je dnes za deň?“... hmm...radšej by som to nevedela... „Viem...Valentín!“...Odpisujem... O chvíľu prišla odpoveď...“Ale kdeže...dnes je čínsky nový rok!“... Hmmm...milé...! „Veď ten bol predsa včera!“ nenechám sa odbiť.... „Si strašná!Všetko vieš!“ durdí sa. Na otázku čo dnes robí odpovedal klasicky, že je ako vždy...ZA-NE-PRÁZD-NE-NÝ! Tentokrát tu má rodinu, ktorú vodí po meste. Tlak mám päťsto na dvesto a to, čo vo mne vrie nie je voda na kávu. Tak predsa strávim valentínsky večer v spoločnosti Elišky a filmu, ktorého príbeh nápadne pripomína ten môj a JEHO... Ktovie, čo teraz robí...Možno, že na mňa tiež myslí....Čo keď je sám?... Musím prísť na to, čo je tá vec, čo nás tak spája...Prečo naňho nemôžem zabudnúť? Prečo nemôžem kvôli nemu spať? Prečo ho posledné dva týždne stále stretávam?....prečo ho ignorujem? Prečo on ignoruje mňa... Prečo sa obchádzame, nerozprávame, obviňujeme...Prečo sa tak veľmi milujeme? Z rozjímania ma vyrušil budík, je sedem hodín, čas upratať. O chvíľu príde Eliška... môj partner na dnešný večer.
Je popratané. Polhodina do jej príchodu. Skrsol mi na um úžasný nápad- objednať si čínu, som zvedavá čo na to povie Eliška. Je nedeľa večer a všetko je zavreté. Take away-e ryžujú z lenivých hladošov... A mne je to dnes úplne, ale úplne, ukradnuté! Veď je Valentín...A na Andyho počesť si dám kung pao, aby videl, že šikmooký nový rok oslávim vo veľkom štýle- ich tradičným jedlom! A možno sa ním aj zadusím a nepomôžu mi už ani koláčiky sťastia, ani šušľavý roznášač objednávok.
Na svojom temene ešte stále cítim Benátky, a z kuchyne zas prenikavú vôňu pripáleného oleja z fritézy. Po chvíli smrdím ako mastný sáčok XXL hranoliek z neďalekého „Fish shopu“. Veď čo, aspoň dnes ušetrím na drahých parfémoch a aj napriek tomu budem ako na zjedenie.
Pravdupovediac som zvedavá, či z toho filmu budem niečo mať, keďže je celý po francúzsky a moja znalosť tohto jazyka skončila pri lekcii:
„Dobrý deň, tu je Jean-Luc.“
„Ahoj, Jean-Luc. Julie nie je doma.“
„Ďakujem, zavolám neskôr.“
En Francais, lekcia číslo 5, na pravej strane bol obrázok chlapca s gigantickým slúchadlom v ruke.
Ak v celom tom dvojhodinovom filme neprebehne ani jeden podobný telefonický rozhovor, tak svoj certifikát z druhého levelu tejto reči môžem rovno vrátiť.
A túto pasáž si pamätám len preto, že blázon Ďuri sa ju naučil naspamäť a prvé dva týždne mi ju počas prednášok šepkal do ucha. To bola asi prvá a posledná vec, ktorú sa bol Ďuro schopný naučiť z kníh. Francúzštinu vymenil za mandarínsku čínštinu a jeho výraz v tvári po prvom semestri jasne naznačoval, že jediná vec, ktorú si na Vianoce želá sú harakiri.
V tom vošla Lucka. „Hádaj kto mi píše na „fejsbuku“! Ondro! Ten Slovák.“ „Hm, pekné. A čo ti píše?“ odpovedám s očividným „záujmom“. „Ty nie si prekvapená? Veď sa vôbec nepoznáme. Počkaj, prečítam ti čo mi napísal... Ahoj Lucka, minule som ťa videl v knižnici, sedela si tam dole v kaviarni aj s kamarátkami. Počul som, že sa bavíte po slovensky, tak som vedel, že to si ty. ... Chcela som si byť istá, kedy to bolo tak som sa ho pre istotu spýtala, či vtedy keď sme rozoberali Lenkinu nepravidelnú periódu...“ Zbledla som. Zosunula som sa takmer na zem, moje vlasy v tvári nápadne pripomínali bratranca ITA z Adamsovcov... Snažila som sa tváriť, že sa nevolám Lenka, v živote som v knižnici nebola a , že ani náhodou netuším, čo slovné spojenie nepravidelná perióda znamená. V hlave sa mi odohrávala celá tá scéna zo včerajška: Marína mala odchádzať v noci na Slovensko, a tá trúba si ani za svet nevedela urobiť online check-in, tak sme sa teda s Luckou sľúbili, že jej s tým pomôžeme. Vybrali sme sa do knižnice. Cez hlavný presklenný vchod som zahliadla vysokú mužskú postavu, kráčala oproti mne a na hlave mala známu čiapku... Nie! To je ON! Sklopila som hlavu a nervózne sa otočila k dievčatám, tváriac sa, že sa smejem na tom, čo hovoria. To, že boli celý čas ticho, som si uvedomila o hodnú chvíľu neskôr. Blížili sme sa k dverám. On s celou svojou tlupou. Srdce mi bilo na poplach, no hlas v mojom vnútri kričal, hlavu hore! Pozdrav sa! Odvážila som sa, pozrela som sa naňho, no v momente ako vyšiel z dverí sklopil hlavu do 90 stupňového uhla smerom k zemi. Nikdy som nič také nevidela. Dvojmetrový, dvadsaťdvaročný chlapec s hlavou sklonenou v tak dokonalom pravom uhle pripomínal skôr pouličnú lampu nad autostrádou. V jeho tvári bol hnev aj smútok, no tento jeho akt spôsobil, že som sa zrazu ocitla „mimo prevádzky“. Letmo som hodila pohľad na jeho spolubývajúceho, ktorý mu výrazne nestíhal do kroku. Vošli sme dnu, asi v polovici chodby som zo seba dostala len... „A zasa to isté!... No, tentokrát ma ignoroval ON!“.... „Kto?“ nechápavo sa opýtala Lucka. „Denis,“ sklopila som zrak. „Čo trepeš? Kde, kedy? Čo ti včely uleteli?“ vypytovala sa Mara. „Teraz, veď prešiel okolo... Vari ste si ho nevšimli?“ túto otázku som položila aj napriek zápornej odpovedi, ktorú som očakávala, keďže bolo veľmi podivuhodné, že Lucka nedostala ten svoj povestný „Denisovský“ záchvat smiechu ako vždy keď ho vidí. „Lenka, prosím ťa! Nebuď paranoidná! Žiaden Denis tam nebol!“ presviedčala ma Lucka. „Bol! Išiel oproti!“nedala som sa. „To mi chceš povedať, že ma videl vo vyťahaných teplákoch a mojich preslávených diskoteniskách? Do čerta! A to som si myslela, že aspoň ja mám uňho ešte šancu!“ božekovala Mara.
Sadli sme si do kaviarne. Tie dve klábosili a ja som nervózne trhala papiere zo zošita, ktorý som mala položený na stole. Môj pohľad smeroval kdesi mimo. „Tá je už zasa mysľou v Benátkach!“ mávla rukou Mara a ďalej sa vnárala do konverzácie s Luckou. „Prepáčte dievčatá, príroda volá!“ vstala som od stola a namierila si to k najbližším toaletám. Keď som sa zbadala v zrkadle, skoro som omdlela. Snáď naňho nemám alergiu! Po tvári aj hrudi som mala samé červené fľaky! Úplne som sa vyhádzala, ruky sa mi triasli a ešte som dokonca dostala aj svoje dni, ktoré neboli vôbec očakávané, keďže som bola na tabletkách. Snažila som sa upokojiť a vrátila som sa späť ku káve. Dievčatá medzitým hlučne rozoberali moju neočakávanú periódu uprostred knižničnej kaviarne. „Pssst!“ precedila som pomedzi zuby. „Čo keď nám niekto bude rozumieť, však Lenka?“ posmešne krútila hlavou Mara. „Ten chlap pri pulte sa na nás tak zvláštne pozerá!“ nervózne som si stískala dlane. Boli tam len dvaja. Jeden stál hneď pri nás a tváril sa, že je zaneprázdnený zamiešavaním hnedého organického cukru do plastového pohára s nejakou žbrndou. Druhý, značne indického vzhľadu, stál opodiaľ. Na to sa Mara otočila a kývla naňho hlavou. „Myslíš jeho?“ Ten chudák zbystril pozornosť. Očividne sa Mary zľakol. Pravdupovediac, aj ja by som sa zľakla keby na mňa v kaviarni zrúkla stokilová Marfuša, mávala pri tom rukami a strašne sa smiala. „Už nebuď paranoidná! Ten koho netreba menovať tu nie je, a tu nám nikto nerozumie. Sme v Anglicku! Welcome!“ rozčuľovala sa Lucka. Hlasy okolo mňa sa zlievali do akéhosi akordu. Všetko sa točilo, ja som sa len pridržiaval stola a snažila sa vyzerať nenápadne. „Lenka, ty potrebuješ psychiatra! Ty si autista!“ vyhlásila Mara. Sklopila som zrak a naďalej si trhala listy zo zošita.
„Hmmm... ja som vedela, že nám rozumejú. A vy ste mi neverili!“ lamentujem v izbe a snažím sa niekam zašiť. „Lenka, kľud! No, tak si vypočul pasáž o tvojej perióde, teraz sa svet nezrúti, veď ty si predsa na také veci zvyknutá.“ Tľapká ma po pleci. Prečo ja? Prečo stále ja? V hlave sa mi vynára ďalších niekoľko sto trápnych momentov za uplynulý mesiac...potrebujem vodu, až mi vyschlo v hrdle.
Večer bol pokojný, film priemerný, čína smradľavá. K môjmu, už aj tak dosť príťažlivému vzhľadu pridávali na kráse mastné vlasy a storočný domáci odev od dedovej sesternice z Kokšov Bakše s červenou pečiatkou mestského stavebného podniku.
Na tento deň musím čo najskôr zabudnúť!
