reklama

ešte niečo z mesta anglického...

Budík zvoní o sto šesť, no ja nemám ani najmenšiu chuť vyliezť z postele, veď je ešte len niečo po piatej a vonku tma ako v hadici. Ešte päť minút, pomyslím si. Prestavujem budík a snažím sa zaspať... Alarm sa opäť ozval. To snáď nie je možné! Dajte mi pokoj! Vyliezam z postele a jemne odhŕňam závesy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Po tichu, nech nezobudím Jane, ktorá ešte slastne odfukuje. Po slniečku ani stopy. Ba ani lúč svetla sa nikde nemihá v tom našom okne. To je zvláštne, veď už je máj, lásky čas a o takejto hodine rannej už predsa zvyklo byť aké také svetlo. Nič to, utekám rýchlo do kúpelne niečo so sebou spraviť a naťahujem na seba čo mi pod ruku príde. Už je skoro štyridsať, musím padať, dnes je pondelok, určite tam bude tá krava. Stačí keď prídem o minútu neskôr a už to zapisuje do hárkov. „Miss Bakova“, ako ma tu všetci volajú, má asi najhrubší šanón zo všetkých, bohužiaľ, neviem či v tomto prípade je to výhra. Už niekoľko mesiacov rozmýšľam nadtým, že dám výpoveď. Môžem sa aj na hlavu postaviť , aj tak tam budem len ten posledný chudák, čo je ochotný umývať záchody ráno o šiestej s vedomím, že ho tam nikto nechce. Rozhodla som sa, je to definitívne. Odchádzam. „Alice!“ oslovím šéfku trasúcim sa hlasom. „Niečo sa deje?“ otočí sa nechápavo. „Keď chcem dať výpoveď, musím ju podať písomne?“ „Ty chceš odísť?“...začudovane sa spytuje a už sa jej na tej pehatej vychrtlej anglickej tvári javí úsmev. Predstavujem si ako ma prosí a žobroní na kolenách, aby som nikam nešla. Veď kto nám bude tak skoro ráno umývať záchody? Ty si na to bola predsa ako stvorená! Lepšieho adepta si ani neviem predstaviť, no tak nechoď... Na miesto toho, ale počujem: „Ja ti rozumiem. Je to príliš skoro.“ Pokyvkáva hlavou. Tak to je už riadna drzosť. Pravdou je, že výpoveď som síce dala, no písomne som ju nepodala doteraz. Myslím, že im to ani nechýba. To mi pripomína, žeby bolo treba ísť vybaviť tie dane. Ach, jaj, toľko roboty s tou robotou. Neskutočné!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na ceste domov rozmýšľam aké je to všetko zvláštne. Za tie tri mesiace, čo ubehli od toho nechutného Valentína, sa toho tak veľa zmenilo. Andy povedal, že ma vyzdvihne „zajtra“ o piatej, a nikdy neprišiel. Už tri mesiace som o ňom nič nepočula. Medzitým som sa „nenásilne“ pozdravila po vyše polroku s Denisom. Bola som sklamaná. Myslela som si, že ho to poteší... bolo to celé akési divné. Bol urazený, to bolo vidno. Stále po mne pokukával a ja som si povedala teraz alebo nikdy. Priblblo som sa usmiala a zakývala mu. On sa strašne silene a detinsky usmieval, ak to tak môžem nazvať a pozeral sa na mňa. Asi pol minúty. Čas zastal. Bola to najdlhšia chvíľa v mojom živote. Modlila som sa a v duchu som prosila nech sa už otočí a odíde. On tam stál v tej úzkej chodbe a pozeral sa na mňa s tým jeho priblblým výrazom v tvári. Medzi nami sa premávali ľudia a my ako dve kamenné sochy. Zrazu sa otočil a zmizol. Ja, keď som sa spamätala z tej katastrofy, som sa otočila a odkráčala opačným smerom. Pocit ostal. A zanechal vo mne veľké neviem. Myslela som, že už je po všetkom. Chcelo sa mi plakať. A do toho prišiel Julien. Ten to skomplikoval na plnej čiare. Aspoň, to som si vtedy myslela. Nevediac o tom, aký sled udalostí bude nasledovať po našom francúzskom romániku. No, a do toho sa nešikovne zaplietol aj Rob. Ktovie, asi preto o mne medzi Slovákmi koluje vtip: Stretnú sa Angličan, Talian a Francúz. A Angličan sa pýta: aj vy poznáte Bačovú?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veru, kto by ju nepoznal. Tú slávnu Bačovú čo bola schopná vybiť si o stĺp predné zuby počas vášnivého tanca, dokáže cikať do plastového pohára v idúcom autobuse, ovláda vybrané slová po B- aktívne a ktovie čo ešte...

Už prešli dva mesiace od toho, čo som podala výpoveď a povedala si, že s tou hlúpou firmou už nechcem mať nič spoločné. Bohužiaľ, oni si asi rovnaké predsavzatie nedali. Dnes mi prišiel list od ekonóma, vraj mi zaplatili viac dovolenky ako som mala a mám im poslať šek na niečo vyše štyridsať libier. Divné na tom je, že dovolenku nám nikdy neplatili. Hajzli! Tak som si už dávno nezanadávala. Ostatní sa ma snažili upokojiť, že všetko bude dobré, že to sa vyrieši... Ako keby som počula seba, len s tým rozdielom, že teraz som bola vytočená JA a mala som chuť hádzať taniere o zem. Keď som predýchala tento ranný šok, ktorý ma dokonale prebral z opice, ktorú som mala zo včerajšieho večera, vošla som do sprchy. Zapínam gombík, gombík nejde. Svetielko nesvieti. Sakra, zasa došla elektrina! Naťahujem na seba ružový flísový župan a namosúrene si to mierim do kuchyne. Na schodoch som si skoro zlámala väzy, keďže moje sandále sú v menej zachovalom stave, napoly prelomené cez podrážku a trčí z nich predný remienok, ktorý bol vytrhnutý z celistvosti topánky vďaka rozširujúcej sa praskline na spodku obuvi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Snažím sa nahodiť emergency limit na buksni od elektriny, no tá ma akosi nepočúva. Na tretí pokus sa to napokon podarilo. Skúšam kuchynské svetlo, funguje. Paráda. Tak teraz rýchlo do sprchy. Vchádzam, no svetielka nikde. Stláčam snáď všetky gombíky v tej nevydarenej sprche, no nič sa nedeje. Super, tak je pokazená. Nie dosť, že hlavica na sprche je prasknutá a tak máme pri sprchovaní vodotrysky all inclusive. Otvorím dvierka a prešľapujem do vane. Samozrejme, kto by to bol čakal, vo vani nejde teplá voda. Aký to div. No nič, vzala som to hopom a predýchavala dopad ľadovej vody na svoj organizmus, ktorý je momentálne vo vysokom štádiu otužilosti. Zvládli to aj vlasy... Zápal mozgových blán na ceste. Bohužiaľ, to sprchovanie trvalo o dosť dlhšie, ako bol predpokladaný čas, keďže tá pena zo včerajšej párty bola vrytá snáď v každej jednej bunke môjho tela. O vlasoch ani nehovoriac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tomto ďalšom rannom šoku a následnom fénovaní vlasov som stretla na schodoch Matúša s uterákom okolo pásu. Mieril si to naspäť do svojej izby.

„Tak čo? Vzdávaš to?“ posmešne doňho rýpem.

„Nie, prečo?“ nechápavo sa pýta.

„Veď tá blbá sprcha je zasa pokazená a vo vani ide voda ľadová ako eskimo. Ráno som si v nej umývala vlasy!“ opisujem príhodu spred pár minút.

„No, sprcha funguje. Len vieš, Lenočka, ty si včera v noci miesto toho, aby si vypla svetlo, vypla prívod elektriny do kúpelne.“ zachechtáva sa na mojej nešikovnosti.

„Do riti! To mi chceš povedať, že som trpela pre nič za nič?!“ rozčuľujem sa a mávam pri tom rukami.

„Ozaj volal mi Michal, vraj sme ho včera stretli cestou do klubu.“

„No, veď ja viem. To bolo hneď potom, čo sme si odskočili na piš pauzu do tých kríkov.“ Nechápavo dodávam.

„Ja si vôbec nepamätám, že by sme boli niekoho stretli. Ako môže mať niekto „okno“ zo cideru?“ čuduje sa Matúš.

„No, veru, cider, to ti je zázračná vec, hlavne keď ho vypiješ šesť litrov, že Matúško!?“ zabávam sa na jeho malej amnézii.

„Ty tiež máš čo hovoriť! Veď si ráno ani Lucku nešla odprevadiť!“

„Ale to len preto, že som mala mokré vlasy a oko napuchnuté a červené ako angorák! Tá pena sa mi dostala do očí, skoro som sa v nej včera zadusila!“ obraňujem sa.

„Lucka ťa budila o pol piatej a ty jediné čo si vravela bolo: Pozdravili sme sa s Denisom, pozdravili sme sa s Denisom... A usmieval sa na mňa, tak krásne sa na mňa usmieval! A keď sa ťa spýtala, či mieniš vstať, tak si jej povedala, veď si už veľké dievčatko, zvládneš to aj sama. Daj mi jedno objatie, nech môžem spať ďalej.“ Podrypuje Matúš.

„Ja si to pamätám, ale vonku bola zima a tie dve hodiny spánku a moje mokré vlasy tomu tiež nepomohli. To boli mimoriadne okolnosti!“ oponujem.

„Vieš, čo? Ty radšej švihaj nech stihneme ten futbal, dobre? O dvanástej odchádzame.“ Súri ma.

Dnes je totižto prvý slovenský zápas majstrovstiev sveta vo futbale. Hráme s Novým Zélandom, vraj keď už nedáme tento zápas, tak potom už žiaden. To viem od chalanov, minule som ich počula ako sa o tom bavia v kuchyni.

Mohol by tam byť aj ON, veď predsa potvrdil účasť na každom zápase v Jolly sailor... Malá nádej tam je, no pochybujem, žeby sa poloangličan-polotalian trepal o pol jednej poobede po preflámovanej noci so svojou frajerkou do pubu pozerať nezaujímavý zápas. Slovensko-Nový Zéland. Včera bol taký zlatý. Nemôžem si pomôcť, má tváričku ako anjelik. A ešte keď sa usmeje... Ach... Len keby sa okolo neho vkuse nekrútila tá jeho xantypa. Tá tiež na mňa celý večer zazerala akoby som jej zjedla večeru. Veď sme sa iba pozdravili... No a ešte ten jeho úsmev k tomu... no, dobre, tak viem prečo tak zazerala... Lebo ja už ten jeho pohľad poznám ...

„László nás bude čakať pri Old session house.“ preruší ma z rozjímania Matúš.

„Fajn, tak poďme.“ Beriem kabelu a poberám sa na odchod.

Dnes tu máme krásny slnečný deň. Cez moju bielu ľanovú blúzku prefukuje jemný letný vánok a obrázok majáka na mojich rifliach láka do ďalekých exotických krajín, na biele pláže lemované palmami s kokosovými orechmi, na ktoré dopadajú posledné slnečné lúče. Ach, veru. Šla by som ja na takú dovolenku. Len tak, sedieť pri západe slnka na kopci s výhľadom na more a hlavu mať položenú na JEHO ramene. To by bolo...

„Héj, László!“ porkikuje Matúš na mierne dezorientovaného chlapca.

„Hát, tam ste!“ rozhadzuje rukami na opačnej strane ulice a snaží sa prejsť cez cestu.

„Musíme ísť obkľukou, hlavná brána je zavretá.“ informuje nás Matúš.

Prechádzame okolo väznice. Ktoby to bol povedal, že to je väzenie. To miesto vyzerá tak príjemne. Park, lavičky, kvety. Ktovie čo je za tými múrmi... Dostávame sa na rázcestie. Na tomto mieste sa zamyslím viac ako inokedy a absolútne nevnímam dianie okolo seba.

„Stalo niečo?“ opytuje sa László.

„Nič, nič... Len som sa zamyslela. Prepáč.“ Rozpačito sa usmejem.

Presne tu. Presne na tomto mieste... Akoby to bolo včera. Keby sa dal vrátiť čas. Možno by bolo teraz všetko inak. Kráčali sme spolu, bok po boku. Rozprávali sa, smiali sa, vychutnávali si teplú letnú noc. Ako sme sa blížili k tomuto miestu, obaja sme stíchli. Nič, len ticho. Nikto nevydal ani hláska. Len sme šli. Bolo počuť len kroky a šum listov na konároch stromov. Presne tu, presne na tomto mieste sme zastali. Dlho sme sa len pozerali jeden druhému do očí. Akoby čas zastal. Chcela som tam ostať. V tom momente. Navždy. Vedeli sme, že tu sa naša spoločná cesta končí, že sa musíme rozlúčiť, ale ani jeden z nás to nechcel. Čas naďalej plynul a my sme tam len stáli ako dva kamene, ako stromy s koreňmi hlboko v zemi, ako chameleón striehnuci na svoju korisť, ako hodinová ručička v babičkiných kukučkových hodinách, ako ja a ON, ako my dvaja.

Len sme sa ticho objali. Pritisla som sa k jeho košeli, aby som mohla aspoň na chvíľu cítiť jeho vôňu. On ma hladil po chrbte. V tom mi odhrnul z tváre vlasy a pobozkal ma na líce. Na uchu som cítila jeho dych. Ostala som v pomykove. Ani som sa naňho nepozrela. So sklopenou hlavou som sa otočila, zdvihla ruku a zakričala čau!... Neskôr bye, následne nato som si uvedomila, že vlastne rozumel aj tak, tak som nadtým len mávla rukou. A rýchlym krokom kráčala svojou cestou. On tam len stál, v tmavej noci na konci chodníka. Nespustil zo mňa oči ani na okamih. Ostal tam sám ako prst a nevedel čo má robiť. „Lenka!“ zvolal. Otočila som sa a zastala. „Dúfam, že ťa skoro uvidím!“ hneď ako to dopovedal, obaja sme sa otočili a šli svojou cestou. Párkrát sme sa ešte obzreli... Ako som kráčala domov, na tvári sa mi javil úsmev. Chcela som lietať. Bola som šťastná. Veľmi šťastná. V tom mi došla správa. Od NEHO. „Dnes večer si bola nejaká tichá, dúfam, že som ťa nenudil. Kiežby som bol pre teba lepšou spoločnosťou. Snáď ťa skoro uvidím.“

„Lenka? Chceš pivo alebo čo si dáš?“ spytuje sa Matúš pri pulte.

„Nie, ďakujem. Dnes len džús.“ Odpovedám.

„Ja tiež!“ pridáva sa László. „A dám aj čaj. Po včerajšej penovej párty som akosi prehladol.“ Smrká si nos do vreckovky.

„No. To teda bola párty.“ Pousmejem sa. „A ďakujem za bundu. Bez nej by som bola zmrzla.“ Žmurknem na Lászla.

V pube sme boli jediní, čo prišli pozerať futbal. O chvíľu dorazil aj zvyšok nášho československého fanklubu. Klárka s priateľom, Zuzi, Ondrej aj Michal. Celý priestor sme mali len pre seba, takže sme si užili takú menšiu rodinnú atmosféru, dokonca sme sa aj naobedovali a zoznámili s majiteľmi, ktorý tiež fandili Slovensku.

„Tak čo Lenka, ako ste sa včera bavili?“ spytuje sa Michal.

„Ale, fajne. Len zvyšok sa nedostal dnu, lebo bola dlhá rada a o chvíľu púšťali už len jedného von jedného dnu. A chudák Katka, tá mala včera narodeniny, sa tak akurát nastála v rade a nikam sa nedostala.“ Ponosujem sa.

„Takže ste boli len vy traja?“

„No, ja, Lászsló a Matúš.“

„A Denis bol?!“ vyzvedá Michal.

„Bol.“ Usmievam sa.

„Zasa ste sa tvárili, že sa nevidíte?“ podrypuje.

„Jó, to voni jako tak zvyknou?“ smeje sa Klára.

„No, to keby si ich dvoch videla. Hotové divadlo. To je čistá telenovela. Radosť ich pozorovať. Tá ho zbadá na schodoch, tak sa otočí pre istotu. Potom sa zasa naňho pozrie, potom mu pozdraví. On jej tiež, začnú sa na seba usmievať a kukajú po sebe ako pribrzdení, poprípade si vyplazia jazyk. Potom celý čas čo Lenka tancuje so mnou ho pohľadom hľadá, aby sa potom neskôr mohla tváriť, že ho nevidí. A keď ho nevidí, tak sa tvári akoby sa jej zrútil svet, a keď ho náhodou zbadá, tak okamžite ožije a „Jéj, Michal, zabávame sa , no nie?“ Vykrúca ma na parkete ako divá a on sa na ňu celý čas pozerá. A keď Denis vidí, že Lenka sa zabáva tak sa tvári akoby mu vyvraždili rodinu. Asi takto: „Ježiš, ona sa zabáva. Čo teraz?“ Napodobňuje ho a všetci v miestnosti sa pučia od smiechu. „No a potom sa prediera cez celý tanečný parket plný ľudí a mieri si to ku nám. Lenka sa tvári, že ho nevidí, on okolo nej prechádza a tvári sa, že ju vôbec nezbadal. Tak som ho tak minule potľapkal po pleci, že „Héj, Denis!“ a on nato: „Jémine, som vás nevidel!“ (nato sa v miestnosti ozval hurónsky rehot všetkých prísediacich) Potom sa na ňu pozrel a víťazoslávne sa usmial. A po tomto akte sa opäť opakuje prvé dejstvo: Lenka sa tvári „Náramne sa zabávame“, aj keď to vyzerá, že DJ si z nás robí srandu a púšťa pesničky z rebríčka „najhoršie hity storočia“ ,tie najotrasnejšie pesničky aké svet kedy počul, a Denis stojí na schodíku za ňou a celý čas z nej nespúšťa oči, po prípade sa zasa tvári akoby mu včely uleteli.“

V miestnosti prehlušujú futbalového komentátora záchvaty smiechu. V tom vchádza Matúš s džúsom v ruke: „O čom je reč?“

„Ále, rozoberáme Lenku a Denisa.“ Zahlási Michal.

„Tak na toto ti poviem len jedno.“ Vyčítavo sa na mňa zahľadí. „Buď sa vy dvaja začnete rozprávať, alebo sa obidvaja dajte liečiť!“

Nastalo ticho. Každý sa na chvíľu zamyslel a čumel kdesi do blba.

„Viete aký sen som dnes mal?“ prechádza László na inú tému. „Snívalo mi, že Lovensko a Novozélandsko hralo futbal v krčme s pin-pongovými loptičkami. A Novozélandsko skórovalo štyridsaťtri gólov, my len desať.“

„Zanietený to futbalový fanúšik,“ smeje sa Zuzka.

Lenka Bačová

Lenka Bačová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Volám sa Lenka Bačová a študovala som film a televíziu na filmovej univerzite v Spojenom kráľovstve. O pár týždňov sa presťahujem do Abú Dhabí, aby som na dva mesiace nastúpila do Aviation college a následne začala pracovať ako letuška pre Národnú leteckú spoločnosť Spojených arabských emirátov. Na tomto blogu by som rada zdieľala svoje skúsenosti a príhody zo zahraničia. Dúfam, že sa pri čítaní dobre pobavíte. Vaša Lenka Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu