obsluhovala som anglického arcibiskupa...

Autor: Lenka Bačová | 3.7.2011 o 10:35 | Karma článku: 6,92 | Prečítané:  1804x

Stojím za kuchynským pultom u nás v hoteli. Je tu taká nuda, že už by som aj dobrovoľne pristúpila na šúpanie zemiakov. Vôbec nechápem prečo mám byť v práci od pol šiestej, keď večera začína až o siedmej a všetko je už dávno pripravené. Žiadni manažéri, žiadni bossovia. Aspoň, že je uvoľnená atmosféra. Možno, že až príliš. Vchádzam do kancelárie a v zásuvkách hľadám nejaký kus papiera. Nudím sa až natoľko, že som sa rozhodla pokračovať v písaní tohoto čudného diela.

Sadám si za stôl v reštaurácii a hľadím cez presklennú stenu von na patio, na ktoré dopadajú lúče zapadajúceho slnka. Rada sa pozerám tým smerom. Vždy. Vždy keď som tu. Takto som si totižto od malička predstavovala záhradu pri svojom dome. Krásny romantický drevený nábytok lemovaný čiernym kovom, stromy, vinice a dom obrastený brečtanom a hroznom. Kone, dobré víno a krásny výhľad. Veď raz...bude aj to.

Rozvoniava tu ryba. Na večeru máme lososa. Teda, my len neoficiálne. Lososa majú naši hostia. My máme len tie podpultové zvyšky. To mi pripomína ako Dušan strašne neznášal ryby. Nemohol ich ani cítiť, ja, na druhej strane ryby milujem. A nato mi ešte jeho babka prezradila, že ako malého chlapca ho volala „Piti“. Odvtedy mu prischla prezývka „antirybár Piti“, ktorú z celej duše nenávidel. Hmmm, zvláštny to chlapec. Som zvedavá, či sa vôbec stretneme keď prídem domov. Už len dva týždne. Neviem sa dočkať. Denis zajtra odchádza tiež. Mesto začína byť prázdne. Je to zvláštne, ale už len myšlienka, že je v rovnakom meste ako ja ma hreje pri srdci.

Predsavzala som si, že sa budem krotiť v jedení. Už začína byť vidno prvé výsledky. Som na seba hrdá. Teší ma už len tá predstava ako v auguste zažiarim. Bude zo mňa štíhla, opálená diva. Ani ma nespozná! Nevšímavo okolo neho prejdem a jemu sa podlomia kolená. Všetci jeho kamaráti sa budú len nechápavo prizerať a tá „krásavica“ opäť tak nádherne zvraští obočie. Vlastne, nie... Túto pasáž škrtám. Ona tam byť nemusí. Tú k šťastiu nepotrebujem. Všetko sa odohrá presne tak ako pred rokom na Marínine meniny... Len s tým rozdielom, že tentokrát to užbude mať iný koniec.

Johan šaškuje v kuchyni a James tancuje s metlou do rytmu Peterovho operného predstavenia. „Lenkaaaaaaaa, Lenkaaaaaaa. Už sa ti blíííži dovolenkaaaa!“ vyspevuje na plné hrdlo a celá kuchyňa sa chytá za bruchá. To tu už snáď nikto nevie čo robiť od nudy. James začal tancovať okolo chladničky a zadkom šťuchá do nášho hluchonemého umývača riadov, ktorý sa síce chechce, no nevydáva pri tom ani hláska.

„Viete, ja mám ešte opicu zo včera.“ Priznáva James.

„To ja mám jednu ešte z osemdesiateho-ôsmeho,“ pridáva sa Ferdie, môj päťdesiatštyri ročný kolega z Bermúd. Kto by to bol kedy uhádol, že ten človek má už toľko rokov! Tipovala by som mu tak najviac štyridsať.

„Lenka, keď si cez leto doma, chodievaš sa kúpať na pláž?“ pýta sa Ferdie.

„No, vieš Ferdie, my nemáme pláž. My sme vnútrozemská krajina.“ Opravujem ho.

„A toto mi povedz. Prečo to všetci volajú Slovensko a nie Československo?“ Vypytuje sa.

„No, tak ja verím, že preto, že Československo sa rozpadlo na dva štáty.“

„Hm, to muselo byť iba teraz nedávno, že?!“ pridáva polienka do ohňa.

„Máš pravdu, Ferdie. Bolo to len nedávno, to ti ani nezazlievam, že si to vôbec nezaregistroval. Hm...počkaj, kedyže to presne bolo? Aaa, už viem. Pred viac než sedemnástimi rokmi.“ Udávam holé fakty. A v hlave počujem Johanovu reakciu na istú príhodu, ktorú som mu kedysi rozprávala: „Vieš, Lenka, Američania sú občas fakt blbý národ!“

„Hej, ľudia, kašlite nato. Poďme hrať meno, mesto.“ Navrhuje James.

„Dobrý nápad!“ pridáva sa Peter.

„Nie, to vôbec nie je dobrý nápad!“ zvýšim hlas, všetci stíchnu, len na mňa nechápavo zazerajú. „Ja...prepáčte, len momentálne nemám vôbec náladu hrať túto hru.“ Vyvsetľujem. Tú prekliatu hru nemôžem hrať odkedy mi ukradol všetky myšlienky. Všetky! Do jedného! Bol príjemný májový podvečer a my sme sa s Michalom a s našimi kamarátmi vracali domov z kaviarne. Assumptu, moju podarenú spolubývajúcu bolelo hrdlo a tak sme sa zastavili u Michala pre šalviový čaj. Nie len my dve. Všetci. Bolo nás presne sedem. Ktosi navrhol, aby sme ostali a tak aj bolo. Sedeli sme v obývačke, pili čaj a klábosili. Okolo pobehoval Michalov spolubývajúci a bolo očividné, že sa strašne nudí. Keď opäť odbehol do svojej izby, všetci stíchli a Jacques len zašepkal: „Práve dnes sa rozišiel s frajerkou.“

„A očividné je, že ho to vôbec netrápi.“ Zasmial sa Michal. Jacques sa len naňho krivo pozrel a opäť sa venoval spoločnosti. Všetci dobre vedeli aký je Denis. Vedeli... Až do istého momentu, keď už nikto nechápal čo sa s ním deje...

„Poďme hrať meno mesto!“ zahlásil Jacques a v šetci súhlasne prikývli. V tom sa v miestnosti opäť zjavil Denis. „Hráme meno, mesto...hráš s nami?“ opýtal sa ho Jacques. Denis si zobral papier a pero a posadil sa do kúta. Vôbec som naňho nevidela, keďže pri mne sedel Jacques a medzi nami ešte ďalší kŕdeľ ľudí.

„Začíname,“ vyhlásil Jonathan. „U!“

Ľudia stíchli, bolo počuť len pohyby pera na papieri.... „Stop!“ ktosi zakričal.

„Ur.“ Povedal Michal.

„Nemám.“ Ozval sa Jacques.

„Ani ja som nevedel.“ Pirznal sa Jonathan.

„Ulámbátar.“ Vyhlasujem hrdo.

„Ulámbátar.“ Ozve sa zo zadu.

„Fajn, vy dvaja máte len po 5 ...“ prehlásila Taisa a hra pokračovala ďalej.

„B!“

„Bratislava.“

„Benátky.“

„Brusel.“

„Biškek.“

„Biškek.“...

„Už zasa?“ obzrela sa Taisa. „Vy dvaja po 5 ostatní 10.“

„Pokračujeme,“ zavelil Michal. „R!“

„Ružomberok.“

„Rím.“

„Rimini.“

„Rejkjavík.“

„Rejkjavík.“

„Vy dvaja ste sa dohodli???“ nechápavo krúti hlavou Jacques.

Neprikladám tomu dôležitosť. Denis je predsa somár, to vedia všetci. A toto je len náhoda.

„P!“

„Pitbull“.

„Páv!“

„Pieskomil.“

„Prasa!“ víťazoslávne vyhlásim a mierim tým na Denisa.

Na chvíľu všetci stíchli. Napätie by sa dalo krájať. Všetci čakali, čo povie ON.

„Pra-sa.“ Povedal trasúcim sa hlasom.

V miestnosti nastalo ticho. Ten kolotoč, čo sa okolo nás pred chvíľou krútil zastal. Všetci skameneli. Chcela som sa pozrieť do tváre tomu, čo mi kradne všetky myšlienky. Pomaly som vysúvala hlavu spoza Jacquovho pleca. ON sa naklonil tiež. O chvíľu sme sa pozerali jeden druhému priamo do očí. Po prvýkrát. „Vy...vy dvaja...vyzerá to, to je snáď nemožné, veď vy rozmýšľate úplne rovnako!“ nevychádzal Michal z údivu a hlasno preglgol. My sme sa rýchlosťou svetla stiahli naspäť na svoje miesta, keď v tom Jacques vyhlásil: „Koniec! Zrátajte si body!“

„Ale veď sme predsa nevyčerpali ani polovicu abecedy!“ bránil sa Michal.

„Myslím, že stačilo. Nemá už zmysel hrať.“ Precedil Jacques medzi zuby a začudovane sa na mňa pozrel. Previnilo som sklopila hlavu. Vedela som, že sa Jo-Jovi páčim. Tak ho totižto všetci volali. Bol to francúz s kútami na hlave a so štyrmi prstami na jednej ruke. Hral na gitaru, aj keď mal struny naťahané na opačnú stranu a mal strašne milý úsmev. A oči ako šteniatko. Áno, priznávam, páčil sa mi... hmm, ale kto mal vedieť čo príde potom...

„Lenka, treba odniesť poháre do deanovho domu!“ prerušil ma Peter z rozjímania.

„Už idem, už idem!“ pobehujem po kuchyni a znášam poháre do krabíc, aby sa mi ich ľahšie nieslo.

Wau, tak toto je deanov dom? Veď to je kaštieľ...paráda... Ako malé dieťa som si vždy predstavovala, že v takomto budem žiť... A tá záhrada... krása. Dean je arcibiskupov podriadený, no býva tiež v katedrálnych priestoroch. Arcibiskupov palác som videla len zvonku, no Deanov dom vyzerá ako kráľovská rezidencia. Obrovské brány, ako na hrade, dlhé chodby lemované portrétmi všetkých jeho predchodcov, niekoľko jedální s nenormálne dlhými stolmi, vysokými svietnikmi a kamennými krbmi. A na poschodí v obývacej hale fotka deana s kráľovnou spred dvoch týždňov. „To je v parlamente, keď sa menila vláda.“ Podotkol dean keď ma našiel zahľadenú do fotografie. „Je pekná.“ Usmiala som sa. „Fotka, či kráľovná?“ opýtal sa Dean. „Obe.“ Začervenala som sa a začala pripravovať stôl na víno.

Ľudia pomaly prichádzali a ja som im ponúkala drinky. V tom za mnou ktosi prišiel. „Teba som tu ešte nevidel. Ako sa voláš?“ opýtal sa sympatický muž v stredných rokoch. „Lenka“ odpovedala som.

„Teší ma, Jorney.“ Podáva mi ruku.

„To je veľmi vysoký cirkevný hodnostár. A tam pri krbe, to je jeho manželka.“ Šepká mi Ferdie do ucha.

„Odkiaľ si, Lenka?“ pýta sa zvedavo.

„Zo Slovenska.“ Odpovedám.

„Povedz mi niečo o rozpade Československa.“ Zaujíma sa.

„No, bolo to v 1993 roku, to som mala len tri roky, takže si to veľmi nepamätám. Môžem vám však povedať, že ľudia z toho nie sú nadšení dodnes. Politici rozhodli.“ vysvetľujem.

„Študuješ?“

„Áno, som tu na univerzite.“

„Aký máš odbor?“

„Film, ale rada by som neskôr študovala aj diplomaciu.“

„Skvelé,“ teší sa. „Som si istý, že raz z teba bude výborný diplomat! Máš nato všetky predpoklady.“ Usmial sa a vzdialil sa pokračovať v spoločenskej diskusii pri vedľajšom stole.

„Páčiš sa mu. Presvedčila si ho svojim vystupovaním.“ Šepká mi Peter do ucha. „Pravdupovediac, neviem ako to robíš, ale svoje miesto máš vyhraté aj u Ferdieho“. Ako to dopovedal hodil pohľad na Ferdieho, ktorý sa na plné brucho rehotal pri vchodových dverách. „ Ten každého len podpichuje a dievčatá za mnou chodia s plačom, že s ním nechcú robiť. Bál som sa ako ho zvládneš, ale ľudia z kuchyne mi povedali, že o teba sa báť nemusím.“ Dopovedal Peter a odišiel do kuchyne.

Len tak som stála pri tom najdrahšom víne v šírom okolí, vnímala spoločenský ruch okolo seba, všetky portréty visiace na stenách tejto enormne veľkej obývacej haly a do očí sa mi tlačili slzy. Mala som pocit, že sa mi plní môj veľký sen, sen o krásnom živote. Bola som tu, v nádhernom kaštieli, krok od kráľovskej rodiny. Moje odhodlanie vrhnúť sa do štúdií diplomacie silnelo, mala som pocit, že to je to pravé orechové, to, čo chcem v živote robiť. To, čo istým spôsobom robia ľudia v tejto miestnosti. Hýbať svetom v prospech ľudí, stretávať sa, diskutovať. Ten pocit bol tak silný, až mi z oka vybehla slza. Slza radosti a presvedčenia bojovať ďalej. Za všetko, za všetko, čo som si kedy vzala do hlavy. Viem, že zázraky sa dejú. Veď práve jeden veľký zázrak žijem. A som šťastná.

„Tak čo, otec Conrey, kedy sa ide hrať kriket?“ prehodil Ferdie.

„Ale, bol som minulý týždeň. Hra bola fajn, ale na tretej jamke..“

Vyťahujem spod stola zápisník a vpisujem doň- podrobne preštudovať pravidlá kriketu. V tejto konverzačnej téme viaznem. Bohužiaľ je v tejto spoločnosti často omieľaná a tak sa tomu neubránim. Potrebovala by som tu Denisa. Profesionálneho reprezentanta talianskej republiky v krikete. Ako sa môžem ku kriketu vyjadrovať ja, keď som si do nedávna myslela, že kriket sa hrá s ružovými plameniakmi, presne tak ako v Alici v krajine zázrakov. To je jedna z rozprávok môjho detstva. Bohužiaľ aj dospelosti... pred troma mesiacmi som bola s rodičmi na Alicu v krajine zázrakov v kine. Preplakala som celý film. Nie preto, žeby bol smutný. Ale osobu, ktorú som videla na plátne, tá osoba, to som bola JA! Alica... spomenula som si ako ma na strednej istý čas volali Alica Petardová..to bolo meno... Ale vždy som bola tá Alica, Alica v ríší divov. Veru, tak ma niektorí označujú dodnes. Vraj mám divné sny. Im sa nesníva, a keď sa im už sníva, tak to nie je nič prevratné. Vraj som blázon. Cvok. Autista. Ako sa niekomu môže snívať, že sprchuje dieťa v autosedačke pod vodopádom v bazéne s krokodílom s ľudskou hlavou. Alebo že uteká po elektrickom poli s vysokým napätím a nesmie stúpiť na predeľovaciu čiaru. Alebo, že pláva vo vzduchu, že letí na dúhe cez horiaci les a utešuje staré kuchynské spotrebiče, ktoré nervózne poskakujú na lesnej čistinke, že všetko bude v poriadku.

„Nie si cvok. Len máš veľkú fantáziu.“ Povedal mi raz Julien. Jeho slovám však nepripisujem veľkú váhu odvtedy, čo označil Falca z nekonečného príbehu za veľkého bieleho hada. Môj Falco, môj krásny Falco. Vidíš ako si dopadol? Už nie je žiaden Bastian, ani Atrej s nádherným bielym žrebcom, ten zahynul vo večných bažinách. Už ostala len Lenka... Alica..alebo ten blázon, ak chcete... no krajina Fantázia má ešte stále šancu prežiť. Ešte stále...Kým v ňu verí aspoň jeden... Aspoň jeden naivný cvok...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?