Deväť hodín pred... alebo potulky po Kanade

Autor: Lenka Bačová | 3.7.2011 o 13:04 | (upravené 3.7.2011 o 13:11) Karma článku: 5,11 | Prečítané:  1214x

Očami si premeriavam nebeskú budovu tiahnucu sa kdesi do temných mrakov. Do takej výšky takmer ani nedovidím, ale snažím sa narátať aspoň stopäťdesiat poschodí a snaha sa cení. Stoštyridsaťosem, stoštyridsaťdeväť... V tom ma ktosi vyrušil. Muž v stredných rokoch, malý, zavalitý, s čiernymi fúzami, v nehorázne drahom obleku. Otvára ťažkú železnú bránu a uprene hľadí kdesi poza môj chrbát odkiaľ sa valia davy ľudí do nebeskej budovy.

Nechápavo stojím vo dverách a sledujem ako sa ku mne približuje stádo žien. Počujem ich hlasy, klepot topánok, vo vánku dokážem narýchlo rozpoznať nejeden parfém. Rôznorodá nerovnomerná zmes sa stráca v akejsi tmavej chodbe na konci budovy. Mladé, staré, nízkotučné i vysoké a štíhle. Afroameričanky, azijatky aj belošky, každá iná, no všetky s rovnakým výrazom v tvári. Takmer ako divoké šelmy vtrhli dovnútra, rýchla chôdza prezrádzala časový sklz a ich energické kroky nehasnúcu vášeň, ale po čom? Márne som si kládla túto otázku, nevedela som na ňu nájsť odpoveď. V šere protiľahlej miestnosti sa stratila i posledná zatúlaná ovečka. Nastalo ticho.

Pomaly pristupujem k lesklému drevenému pultu, ktorý zdobí nápis RECEPCIA a nervózne si poklepkávam perom o kvalitné drevo. Po stýkrát zatlačím na zvonček, keď mi ktosi pridrží ruku. Spoza pultu sa blisne vrchná časť kohosi hlavy, ktorá sa odrazu stratila pod masívnou lištou dreveného pultu. Trpasličí recepčný si prisunul nízku stoličku a vykukol ponad pult: „Čo si ráčite želať?“ usmial sa a pravou rukou si prehrabol svojich osem vlasov. „Ja...hľadám... , pani Mendezová ma očakáva,“ konečne som sa vykoktala, no keď som pocítila jeho prísny pohľad na svojej tvári, nenápadne som sa obzrela po zelenej tabuľke únikový východ. Ten trpaslík, vlastne Ralph, čo som vyčítala z jeho menovky, sa prehraboval v akýchsi zoznamoch a čosi si neustále šomral. Miestami mi to bolo nepríjemné a snažila som sa nájsť akúsi zábavku, kým ráči ukončiť svoje netradičné hobby. „Á, už to mám.,“ zvolal na plné pľúca a víťazoslávne pritiahol svoje kútiky k ušiam, ktoré mu nápadne odstávali. „Dnes poriada pani Mendezová svoju slávnu Bijou Party,“ opäť si ma premeral od hlavy až ku päte, aj keď by som dala ruku do ohňa zato, že ďalej ako po koniec pultu ten malý čudák nedovidí. „Doprava a potom rovno,“ stroho podotkol a už ho nebolo.

Nesmelo som vkročila do tmavej chodby a moje kroky sa ozývali v prázdnom priestore tak hlasno, až mi naskočili zimomriavky. V diaľave bolo počuť čiesi hlasy a konečne sa na mňa usmial aj pás svetla, ktorý vykúkal z pootvorených dverí. Cieľ bol takmer na doraz, no mňa pochytila panika. Sama v cudzom meste, plnom cudzích ľudí...Ešte jeden hlboký nádych a vchádzam do neveľkej miestnosti prepchatej bižutériou a kúpychtivými ženami.

V ovzduší sa pohojdávala aróma kvalitného šumivého sektu, štrngot tenkých sklenených pohárov a vrava nadšených účastníčok akcie. Do ruchu okolo seba som sa započúvala viac ako do slov malej indky španielskeho vzhľadu, ktorá sa mi už dobrú chvíľu snaží podať ruku. „Prepáčte, Ksatrija Mendezová,“ stisne mi dlaň a vycerí na mňa svoj predvčerom vybielený chrup. „Teší ma, Lenka,“ ukončím formálny obrad a snažím sa vyzerať nenápadne hoci je to pri mojom slovenskom akcente a typicky európskom odeve veľmi nenáročné. „Toto je Mariina neter,“ ukáže na mňa rukou ovešanou zlatom a necháva ma napospas zvedavým pohľadom. Odvážnejšie adeptky sa priblížili o čosi viac a začali ma spovedať z každej strany, takmer v každom svetovom i nesvetovom jazyku, v témach, ktoré sú pre našinca ešte stále tabu, ale aj v politickej situácii Iraku a nezabudli vynechať ani nedávne zemetrasenie v Indonézii. Vo všeobecnom prehľade som obstála na výbornú a tak som sa mohla posunúť k stanovisku číslo dva – stolu preplneným bižutériou. Ženy sa tlačili k jeho okrajom akoby to bola loď čo ich má preniesť na druhý breh, akýsi záchranný čln. Strkali do seba, aby sa každej ušlo kúsok miesta, každá chcela mať ten najlepší kus pre seba, vymieňali si ich medzi sebou tichou dohodou a snažili si privlastniť také množstvo zrkadiel aké len bolo možné. Stačil mi jeden letmý pohľad na obsah stola a hneď mi bolo jasné, že toto nie je nič pre mňa. Nevkusné vzory, nezladené farby, lacné aranžmá. Radšej si sadnem, kým je aspoň nejaká tá stolička voľná.

V tom sa otvorili dvere a dnu vošla plnoštíha dáma v hnedom kostýme. Mendezová sa okolo nej chvíľu temperamentne obšmietala, no potom ju opustila, a venovala sa tíšeniu davu. Okrúhla dáma sa postavila do stredu miestnosti a niekoľkokrát sa uistila, či ju každý vidí. Potom sa akosi predstavila a vysvetlila okolostojacim, že je predajkyňou exkluzívnej spodnej bielizne, do ktorej patrí aj najmodernejšia podprsenka pre ženy s veľkým poprsím, ktorá má špeciálne upravené ramienka. A keby len to! Nehoráznu sumu zaplatíte aj kvôli jej výrobcovi, ktorým nie je len obyčajný módny návrhár, ale inžinier, ktorý sa podpísal pod konštrukciu najväčších mostov v celej Britskej Kolumbii. A že drží, si môžete byť istý, veď počuli ste v nedávnej dobe o páde nejakého slávneho mostu? Ženy začali šalieť, o podprsenku sa roztrhlo vrece so záujemkyňami, ktoré by dali aj život za taký úchvatný kúsok. Veď kto by prehliadol v šatníku plnom Versaceho a Gucciho nenápadný model od neznámeho inžiniera? Z tašky som vytiahla pero a do čierneho koženého zápisníka kabelkového formátu som si na celú stranu zapísala číslo deväť. Stupnica nezmyselnosti amerických akcií mala síce desať stupňov, avšak nechala som si rezervu, i keď som tajne dúfala, že ma už nič viac neprekvapí.

Mýlila som sa. Postaršia pani, ktorá mi bola jediná čímsi sympatická prerušila vravu keď na celú miestnosť vykríkla: „Pozrite sa na mňa!“ Všetci na chvíľu zmeraveli a začali sa otáčať. Útla dáma v staršom veku, ktorej tvár zdobili nielen mimické vrásky ma priviedla do úžasu keď si nadvihla lem svojho elegantného svetríka kdesi pod krk a vystavila všetkým na obdiv svoje vnady zahalené v exkluzívnej novinke tohto roka. Nie žeby som mala niečo proti móde, to nie, ale tá vrecovina, z ktorej bol módny úlovok ušitý sa trhala a dávala vyčnievať železným drôtom, ktoré držali celú konštrukciu. Nervózne som vytrhla stranu zo zápisníka a dvoma ráznymi ťahmi zaznamenala číslo desať. Nezmohla som sa ani len na slovo, nechcela som veriť vlastným očiam. Radšej som si hodila svoju kabelu cez plece a utekala kade ľahšie.

Zablúdila som kdesi do mesta a prechádzala sa po rušnej ulici plnej jagavých výkladov. Bolo by treba urobiť aj nejaký ten nákup, tak som sa vybrala do najbližšieho supermarketu s polopatistickým názvom „Ušetri na jedle“. Hneď pri vstupe ma vystrašila maketa tučného amerického chlapa v životnej veľkosti, nemotorne som narazila do gigantického Sbs –kára a prevrhla bedničku plnú mandarínok. Chvíľu som si myslela, že som v raji. V polovici júna som sa prebrala v kope voňavých mandarínok s pocitom, že sú tu Vianoce. K mojim šťastným a veselým predstavám mi pomohol aj okoloidúci pán, ktorý sa nápadne podobal na Santa Clausa. Biele vlasy, hustá brada a brucho, ktoré vykúkalo spod červenej košele dopĺňalo autentický obraz komerčnej postavičky. Keď som sa postavila na vlastné nohy a pristúpila k prvému regálu s neidentifikovateľným tovarom, pri pohľade na cenu som si uvedomila, že zoznam čo treba nakúpiť nie je list Ježiškovi a neobjaví sa pod prezdobeným ihličnanom s nálepkou gratis. Romantické predstavy o Vianociach ma opustili a vystriedalo ich logické uvažovanie. Dospela som k záveru, že sa radšej najem niekde v meste a nebudem sa núťiť do nočných nákupov.

Vošla som do prvého burgerového kráľovstva a usadila sa na vysokej nepohodlnej stoličke, z ktorej som padala v dvojminútovom intervale. „Dobrý večer, moje meno je Alec a dnes sa o vás budem starať, ak budete mať nejaké prianie obráťte sa na mňa. Dali by ste si niečo na pitie?“ podáva mi dvojhárok akéhosi „jedálneho lístka“. Ani len nemám silu ho otvoriť, stavím na istotu: „Zázvorovú limonádu.“ Ešte raz sa usmeje a odkráča k vedľajšiemu stolu. Prezerám si hamburgery plné nechutného mletého mäsa, ktoré sa vynímajú na obrázkoch nad pultom a tajne snívam o tom, ako by som si dala šťavnatý segedínsky guláš s voňavou kvasenou kapustou. Gingerel alias zázvorová limonáda sa už nesie, ale ja mám na jazyku chuť kyslého mlieka. Hodiny odbili polnoc a ja stále rozmýšľam nad tým, čo sa deje deväť hodín po...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?