Ako ma skoro zožral lev...

Autor: Lenka Bačová | 21.3.2012 o 12:16 | (upravené 21.3.2012 o 12:25) Karma článku: 7,73 | Prečítané:  1495x

Bolo krásne teplé ráno. Presne také, ako tu býva každý deň. Slnko pripekalo na kapoty mohutných džípov a akési postavy odeté v bielych a čiernych pyžamách sa premávali pod oknami môjho bytu. Zapípal mobil. Rozospatá a natešená, kto to na mňa myslí klikám na obrázok malej obáločky. Vyhrajte tri športové... no vďaka. Žiadne športové ani nešportové haraburdy nepotrebujem. Siaham po konvici, v mojom momentálnom rozpoložení by káva bodla, keď v tom sa zahľadím na hodinky. Presne pätnásť minút kým príde šofér!

 

Začína sa boj s časom aj s pančuškami. Zakopávam o prah v izbe a snažím si narvať spuchnuté prsty do hranatých topánok. Schmatnem kufor a kľúče a bežím čo mi nohy stačia. Popri vychutnávaní si jazdy výťahom z deviateho poschodia kontrolujem prítomnosť pasu a kozmetických potrieb, ktoré budem potrebovať počas cesty na letisko. Zdvihom ruky zdravím nechápavého recepčného z Bangladéšu a bežím za vidinou bieleho autobusu. Ten mi však zmizol pred nosom. „Do kelu!“ povzdychnem si. V tom sa ktosi vyrúti z výťahu s gigantickým kufrom, ktorý sa v momente zvalil na zem. Otváre dvere, chvíľu beží, trikrát dupne a potom začne strašne nadávať. Musím uznať, že má guráž. Ja by som za nimi nepobehla ani sekundu. Už dávno viem, že sa nevrátia. Sedím na kufri, vychutnávam si slnečné lúče a potichu sa chichúňam tomu divadlu.

Spotený a udychčaný sa vracia naspäť. Chlap. Asi kolo tridsiatky. „Kam ideš?“ pýta sa ma kým si rukou utiera pot z čela. „Do južnej Afriky.“ Usmievam sa. „Ja tiež! Práve nám ušiel bus!“ ukazuje na nekonečnú púšť. „Ja viem,“ odpovedám pokojne, „ako vravievala moja babka, za chlapom a za autobusom sa nebeží! Vždy príde ďalší!“ Posadil sa a začal sa smiať. „Ja som Luca!“ podáva mi ruku. „Lenka, teší ma.“ „Mimochodom, aký typ servisu sa robí do Johanesburgu?“ uprie na mňa svoj uhrančivý pohľad a ja už tuším, že o tom nemá ani páru. „Starý servis. Klasika. Bar, hlavné jedlo, dezert a teplé nápoje...“ odpovedám. „Vďaka. Mimochodom, ja som boss na tomto lete...“ zašomre. „Takže boss..“ doberám si ho. „Vlastne, dá sa povedať, že by som mohla byť menovaná za tvojho dvorného poradcu,“ smejem sa. „Posledné dva týždne som bol na dovolenke a o mesiac dávam výpoveď. To asi hovorí za všetko..“ objasnňuje celú situáciu. Nastalo ticho. Zdiaľky počuť trúbenie bieleho autobusu. Tak predsa sa vrátil!

V Johanesbrugu to vyzeralo kadejak. Autobus nás odviezol rovno do hotela. Pri preberaní kľúčov nás manažér upozornil, že do večera musíme ostať v hoteli, vraj sú nepokoje a mesto je plné demonštrantov. Akosi mi to neprekážalo. Bola som unavená po lete a jediné na čo som nevedela prestať myslieť bola moja posteľ. Prespala som až do večera. Zobudil ma burcujúci dav pre naším hotelom. Tisíce ľudí ako masa pretekalo pomedzi dve zablokované autá uprostred cesty. Usadila som sa na okenný rám a so zatajeným dychom sledovala protest až kým nezmizol aj posledný zatúlaný demonštrant. V tom ktosi zavolal. Vraj či nejdem na večeru. Nuž, a čo by som aj nešla? Celý deň som nič nejedla a už mi pravdupovediac aj chýbala ľudská spoločnosť. V hotelovom bare som sa stretla s Lucom a našim potrhlým pilotom. Po pár úvodných vtipoch a nejakom tom pive sa dostavila aj austrálska kolegyňa a naša „kuchyňkárka“ z Kene. Zvláštny to jav. Vysoká, štíhla dievčina s krátkymi vlasmi. Na každého pučí tie svoje čudesné okále a keď sa jej niekto niečo opýta len odvrkne. Medzi jej najobľúbenejšie témy patrí operácia transvestít. Keď to začala detailne preberať počas našej výdatnej večere, nebolo mi všetko jedno. A to sme ešte netušili čo nás čaká počas letu do Kapského mesta. Tam rozobrala detailne celý postup operácie. To dievča malo byť rozhodne transvestitou alebo plastickým chirurgom. Buď -alebo. Ako sa zatúlala do našej partie mi je doteraz veľkou záhadou.

V Kapskom meste som sa ako „pravá“ letuška stratila na letisku. Vraj choďte sa pozrieť do duty free. Úžasne nakúpite. Aha. Tak miesto úžasných nákupov sme sa ja a teta austrálčanka, vôbec o tom netušiac, strácali na letisku. Prišli sme na to až keď sme sa zbadali v príletovej hale. Tak, a čo teraz? Odlet o 30 minút. Krása. Orientačný beh a skok cez prekážku sme zvládli na výbornú. Po uprosení pasového kontrolóra sme sa konečne dostavili pred bránu do lietadla kde nás už čakali obaja piloti, ktorý s úžasom pozorovali dobrodružstvá smelých zajkov v Afrike cez presklennú stenu a náramne sa zabávali.

Po tom, ako ma africký domorodec požiadal o ruku sme konečne opäť pristáli v Johanesburgu. Pravé poludnie. Netreba strácať čas. Hor sa na safari!

Johanesburg je veľmi nebezpečný a tak pre nás rezervovaný šofér prišiel priamo do hotela. Cestou do parku nám porozprával celý svoj životný príbeh a my sme si opäť raz mohli uvedomiť ako môžeme byť radi zato kde žijeme, pre koho pracujeme a čo vlastne máme. Dorazili sme do levieho parku. Autom sme sa prevážali pomedzi ozrutné leviská a levice s mláďatami. Z času na čas sme si odvážne stiahli okno nech máme lepšie fotky. Po tom ako sme si vypočuli príbeh o dvoch zožratých japoncoch sme to už ale neriskovali.

Konečne prišli na rad malé levíčatá. To bol pohľad! Krásne malé mačičky. Takmer ako plyšové!

A foto! A už ma čosi kmása vo vlasoch. Levovi sa akosi zapáčil môj cop. Bolo treba troch ľudí, aby ho zo mňa dostali. Poviem vám, mala som v gatiach, ale za tú fotku to určite stálo!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?